Som mama! Dnes je tomu rok...

Osobná úvaha pri príležitosti významného jubilea nášho najmilovanejšieho človiečika.

Ťažko mi je uveriť skutočnosti, že som mama. A to dokonca už rok! Akoby to bolo včera, keď som sa v duchu modlila, aby sa to naše krehké dieťa v zdraví dožilo prvého roka. Táto úvaha, alebo skôr zbožné prianie, mi intenzívne vírila hlavou prvé týždne rodičovstva. V čase, keď dojčenie nebolo ideálne a na všetko som mala tisíce otázok. Doktorke volať na dennej báze mi časom prišlo máličko nevhodné :) a naše novopečené babky s 33 ročným odstupom len márne dvíhali ramená, lebo doba a jej "problémy" sa časom zmenili.

Dobrá správa je, že sme to dali! Naša dcérka dnes oslavuje svoje prvé narodeniny a čuduj sa svete, je zdravá, hravá, dobre živená, plne dojčená a meranie teploty v riťke, zavádzanie čapíkov a odsávanie soplíkov už zvládame aj poslepiačky. S odstupom času môžem konštatovať, že aj tie kĺbiky sme asi dobre viazali, lebo jej to celkom slušne chodí. Tatino, buchni šampus, mám ohromnú chuť oslavovať!!!

Mnohé maminy sa pri mojom nasledovnom priznaní asi chytia za hlavu, ale nehnevajte sa, musím... Každá žena-matka sa aspoň raz do roka, v deň narodenín, bude myšlienkami vracať k počiatku svojej rodičovskej ságy, či už dieťa oslavuje prvý rôčik alebo pubertou ošľahanú "dvacku". Úprimne priznávam, že neprestávam ďakovať Bohu za možnosť zažiť dokonalý pôrod. Tento fakt ma zaraďuje k mizivému percentu žien, ktoré na svoj prvý pôrod spomínajú s pozitívnou nostalgiou, za čo som nesmierne vďačná.

Počas tehotenstva som si naštudovala rôzne publikácie k téme pôrodov doma i v zahraničí. Prečítala som aj veľa skutočných príbehov, nad ktorými som si neraz schuti poplakala. Napriek celkom slušnej informovanosti (alebo práve vďaka nej) o stave slovenských pôrodníc, zastaraných postupoch, necitlivom prístupe zdravotného personálu, nie celkom rešpektujúcej legislatíve v oblasti ľudských práv a slobôd, atraktívnosti pôrodov v zahraničí, dôležitosti prirodzených pôrodov a bla bla bla... som si nerobila veľké nádeje. Nespisovala som pôrodný plán, nekládla osobné požiadavky, nebola som obzerať pohraničné pôrodnice, netrvala na miske bio ovocia a nepretržitom pitnom režime, nežiadala o pôrod vo vani alebo inej telu prirodzenej polohe... Túžila som len po jednom - porodiť zdravé dieťa v harmonickej spolupráci s lekárom, ktorému plne dôverujem. A tak sa aj stalo. Rodila som v štátnej pôrodnici akútnou sekciou, no spomienka na tento deň, na jeho hladký priebeh, na môjho úžasného pána doktora a všetkých tých srdečných ľudí, ktorí ma v nemocnici obklopovali, ma dodnes hreje pri srdci.

Pri bilancovaní sa zvykne klásť otázka, či vás materstvo zmenilo. Mhmmm... myslím, že ma materstvo nezmenilo, ono ma mení každý deň. Je vskutku zaujímavé, ako vám dieťa dokáže otočiť zrkladlo hoc aj niekoľkokrát za deň. Jeden okamih doň hladím a vidím sa v plášti superhrdinky, o pár hodín ma pohľad na seba v ňom desí. Denne sa učím novému typu trpezlivosti, lebo je iné trpezlivo čakať v rade na pošte a iné s kľudom Dalajlámu reagovať na dieťa, ktoré rado objavuje a ešte radšej skúša vaše hranice. Očisťujem sa od sebestrednosti, otváram sa svetu a častejšie oslavujem krásu všedných dní, keď sa nič nedeje a sme všetci zdraví. Hodnoty som vždy mala pevne stanovené a myslím, že aj celkom zdravo, ale to samotné zdravie sa výrazne pretlačilo do popredia. A tiež rodičovstvo. Dnes cítim o mnoho väčšiu úctu k rodičom (všetkým, nielen vlastným) a tiež veľký rešpekt k osamelým rodičom (klobúk dole).

Toľko moje krátke zamyslenie sa nad uplynulým rokom. Teraz hor'sa zapáliť sviečku na domáci cheesecake, priviazať balóny k jedálenskej stoličke, uviazať mašľu na narodeninový dar a osláviť v trojici (človek mieni, COVID-19 mení) dnešný narodeninový deň.

Na zdravie!

PF 2020

Ak by som mala rok 2019 zhrnúť do jedného slova, boli by tým slovom Emócie.

Strach, obavy, úzkosť, vďačnosť, úľava, nesmierne šťastie a bezpodmienečná láska. Rok 2019 bol pre mňa duchovne veľmi bohatý, no aj po materiálnej a vzťahovej stránke mám byť za čo vďačná. Navštívila som veľa krásnych miest a prežila veľa nezabudnuteľných okamihov. Získala som nové priateľstvá a obnovila nejedno staré.

Úprimne, ak sa budem na konci roka 2020 cítiť aspoň z polovice tak šťastná ako dnes, budem si môcť povedať, že rok 2020 bol jedným z mojich najšťastnejších. Uvidíme. Nič neočakávam, práve naopak, veľmi rada sa nechám prekvapiť :-)

Do nového roka Vám prajem všetko dobré. Nech pokora, porozumenie, súcit a láska napĺňa naše srdcia aj v roku 2020.

Amen :-D

Vďačnosť

Vďačnosť by nemala byť len krátkodobou emóciou vynárajúcou sa v období blížiacich sa Vianoc alebo dušičiek. Mala by byť súčasťou nášho každodenného života. Pociťovať vďačnosť je úžasným prostriedkom na každý bôľ či nepriaznivú životnú situáciu. Vďačnosť otvára oči aj srdce. Odkedy si denne uvedomujem aj tie najmenšie drobnosti, za ktoré som vďačná, darí sa mi žiť omnoho vyrovnanejší a spokojnejší život. Vďačnosť lieči.

Už viac ako 8 týždňov trávim každú minútu dňa medzi štyrmi stenami. Nie, nie som odsúdená v ženskej väznici, to zdravotný stav ma uviazal do domáceho prostredia. Pre aktívneho človeka, akým som, to bolo spočiatku veľmi ťažké, zvyknúť si na toto „domáce väzenie“. Žiadne vychádzky, takmer žiadne návštevy a pohyb obmedzený na rozlohu trojizbového bytu. Vonku neobyčajne teplá a slnečná jeseň, výhľady z okna stískajú srdce. Niekto by povedal, že by sa zbláznil, ak by nemohol behať po svete. No ja som si vybrala pozitívne myslenie a vďačnosť.

Je toľko vecí, za ktoré môžeme byť vďační. Už len to, že sa ráno zobudíme, otvoríme oči a vstaneme z postele. Že nás nesú vlastné nohy kamkoľvek sa vyberieme. Že môžeme vidieť lúče slnka a dýchať jesenný vzduch. Že máme chladničky plné skvelých šmakotín a nestrácame chuť do jedla. Mám okolo seba toľko vecí a moderných zariadení, ktorými si viem skrátiť čas. Nič ma nebolí. Mám skvelého muža, ktorý sa o mňa s láskou a obetavosťou stará. A rodičov, ktorí sa za mnou každú chvíľu zastavia. Žijem v blahobyte, ktorý mi umožňuje byť doma a venovať sa udržaniu svojho zdravia a psychickej pohody. Môžem si to dovoliť - byť doma bez súženia hladom či nedostatkom iných životných potrieb - a to je veľká vec! Nie každý má toľko šťastia. Som vďačná.

Verte, že ak by som Vás teraz vyzvala, aby ste vzali papier a pero a napísali aspoň tri veci, za ktoré ste dnes vďační, nevedeli by ste sa zastaviť. Vaša nálada, nech by bola predtým akákoľvek, by razom stúpla do nebies.

Dnes, špeciálne v dobe, keď veľa plačeme za tým, čo nemáme a málo si uvedomujeme veci a hodnoty, ktoré máme, je veľmi prínosné si denne na pár minút sadnúť a do diára si spísať aspoň pár vecí, za ktoré sme v ten deň vďační. Srdce pookreje a duši sa uľaví.

A aj keď možno momentálne nedokážete nájsť vo svojom živote veci, za ktoré ste vďační, skúste byť vďační za iných. Za zdravie svojich blízkych, za spokojnú starobu starých rodičov, za radostné detstvo svojich detí, za úspechy svojich priateľov... Je toľko dôvodov na vďačnosť! Vďačnosť je prameňom šťastia, bola by nesmierna škoda z neho nečerpať.

***