Som mama! Dnes je tomu rok...

Osobná úvaha pri príležitosti významného jubilea nášho najmilovanejšieho človiečika.

Ťažko mi je uveriť skutočnosti, že som mama. A to dokonca už rok! Akoby to bolo včera, keď som sa v duchu modlila, aby sa to naše krehké dieťa v zdraví dožilo prvého roka. Táto úvaha, alebo skôr zbožné prianie, mi intenzívne vírila hlavou prvé týždne rodičovstva. V čase, keď dojčenie nebolo ideálne a na všetko som mala tisíce otázok. Doktorke volať na dennej báze mi časom prišlo máličko nevhodné :) a naše novopečené babky s 33 ročným odstupom len márne dvíhali ramená, lebo doba a jej "problémy" sa časom zmenili.

Dobrá správa je, že sme to dali! Naša dcérka dnes oslavuje svoje prvé narodeniny a čuduj sa svete, je zdravá, hravá, dobre živená, plne dojčená a meranie teploty v riťke, zavádzanie čapíkov a odsávanie soplíkov už zvládame aj poslepiačky. S odstupom času môžem konštatovať, že aj tie kĺbiky sme asi dobre viazali, lebo jej to celkom slušne chodí. Tatino, buchni šampus, mám ohromnú chuť oslavovať!!!

Mnohé maminy sa pri mojom nasledovnom priznaní asi chytia za hlavu, ale nehnevajte sa, musím... Každá žena-matka sa aspoň raz do roka, v deň narodenín, bude myšlienkami vracať k počiatku svojej rodičovskej ságy, či už dieťa oslavuje prvý rôčik alebo pubertou ošľahanú "dvacku". Úprimne priznávam, že neprestávam ďakovať Bohu za možnosť zažiť dokonalý pôrod. Tento fakt ma zaraďuje k mizivému percentu žien, ktoré na svoj prvý pôrod spomínajú s pozitívnou nostalgiou, za čo som nesmierne vďačná.

Počas tehotenstva som si naštudovala rôzne publikácie k téme pôrodov doma i v zahraničí. Prečítala som aj veľa skutočných príbehov, nad ktorými som si neraz schuti poplakala. Napriek celkom slušnej informovanosti (alebo práve vďaka nej) o stave slovenských pôrodníc, zastaraných postupoch, necitlivom prístupe zdravotného personálu, nie celkom rešpektujúcej legislatíve v oblasti ľudských práv a slobôd, atraktívnosti pôrodov v zahraničí, dôležitosti prirodzených pôrodov a bla bla bla... som si nerobila veľké nádeje. Nespisovala som pôrodný plán, nekládla osobné požiadavky, nebola som obzerať pohraničné pôrodnice, netrvala na miske bio ovocia a nepretržitom pitnom režime, nežiadala o pôrod vo vani alebo inej telu prirodzenej polohe... Túžila som len po jednom - porodiť zdravé dieťa v harmonickej spolupráci s lekárom, ktorému plne dôverujem. A tak sa aj stalo. Rodila som v štátnej pôrodnici akútnou sekciou, no spomienka na tento deň, na jeho hladký priebeh, na môjho úžasného pána doktora a všetkých tých srdečných ľudí, ktorí ma v nemocnici obklopovali, ma dodnes hreje pri srdci.

Pri bilancovaní sa zvykne klásť otázka, či vás materstvo zmenilo. Mhmmm... myslím, že ma materstvo nezmenilo, ono ma mení každý deň. Je vskutku zaujímavé, ako vám dieťa dokáže otočiť zrkladlo hoc aj niekoľkokrát za deň. Jeden okamih doň hladím a vidím sa v plášti superhrdinky, o pár hodín ma pohľad na seba v ňom desí. Denne sa učím novému typu trpezlivosti, lebo je iné trpezlivo čakať v rade na pošte a iné s kľudom Dalajlámu reagovať na dieťa, ktoré rado objavuje a ešte radšej skúša vaše hranice. Očisťujem sa od sebestrednosti, otváram sa svetu a častejšie oslavujem krásu všedných dní, keď sa nič nedeje a sme všetci zdraví. Hodnoty som vždy mala pevne stanovené a myslím, že aj celkom zdravo, ale to samotné zdravie sa výrazne pretlačilo do popredia. A tiež rodičovstvo. Dnes cítim o mnoho väčšiu úctu k rodičom (všetkým, nielen vlastným) a tiež veľký rešpekt k osamelým rodičom (klobúk dole).

Toľko moje krátke zamyslenie sa nad uplynulým rokom. Teraz hor'sa zapáliť sviečku na domáci cheesecake, priviazať balóny k jedálenskej stoličke, uviazať mašľu na narodeninový dar a osláviť v trojici (človek mieni, COVID-19 mení) dnešný narodeninový deň.

Na zdravie!